Spomienka
Kniha návštev


  Anjeliky Hlavna_strana

.... Náhoda alebo osud - spontánna udalosť bytia      
pre koho život predurčená - Tvoj?, Môj? - pre oboch!?
Daj, nech sa všetko tak rozvíja, nech nik netrpí,      
lež, nech nás teší, čas nášho žitia ....              

Skrátene





  Koncom septembra 2000 som zistila, že som tehotná. Po prvej prehliadke u môjho lekára, ktorý moje tušenie potvrdil, som od šťastia našej maličkej kúpila prvé topánočky.

Moje tehotenstvo prebiehalo veľmi pokojne. Raz do mesiaca som chodila na kontroly. Všetko bolo vždy v poriadku, dieťatko nám krásne rástlo. V treťom mesiaci som si prvý krát u lekára sťažovala na nevoľnosť, ktorá pretrvávala i počas celého dňa, po pár týždňoch sa mi stav zlepšil a ja som sa znovu cítila výborne. V štvrtom mesiaci, práve vo vianočný čas, som prvý krát pocítila pohyby dieťatka, veľmi jemne. Bol to nádherný čas, sviatky sme trávili v kruhu našich najbližších a radovali sa, že nás bude na budúci rok pri vianočnom stole viac. V piatom mesiaci som ľahšie prechladla a preležela asi 2 dni so zvýšenou teplotou, no dieťatku nič nechýbalo a prehliadka u lekára znovu bola v úplnom poriadku.

Všetci sme boli šťastní a pomaly začínali s prípravami. Moja maminka štrikovala detské vecičky a ja s budúcim oteckom sme sa zoznamovali s detskými predajňami, až sme boli niekedy riadne unavení zo všetkých tých nákupov a hľadaní detských výbavičiek.

Medzitým som sa stala tehotnou ženou s pekným veľkým okrúhlym bruškom. Budúci ocko bol naň veľmi pyšný a často si ho hladkal a objímal. Náš malý človiečik sa nám vždy krásne ukázal, čo za všetky možné akrobácie už v brušku dokáže. Boli to nezabudnuteľné zážitky.
Spolu sme navštevovali i tehotenský kurz a vyhľadali si pre nás vhodnú nemocnicu. Čas čakania na naše bábätko plynul pokojne, s radosťou v srdci a s myšlienkami, že v lete už budeme traja.




Deviaty mesiac bol pre mňa namáhavejší. Bruško bolo už pomerne ťažké, ustavične ma zmáhala únava a musela som veľa odpočívať. Každý deň som dúfala, že sa dieťatko bude hlásiť na svet a príde skôr. Úprimne povedané, bola by som tomu už veľmi rada a vďačná. Ale náš plánovaný termín pôrodu, lekár stanovil na 7. júna 2001, preto som si každý deň hovorila: "Buď ešte trpezlivá!". Často sme sa i smiali, že naše bábo sa má isto "u mňa" dobre, že mu nič nechýba, keď sa nenáhli prísť skôr. A tak som trpezlivo čakala ďalej.
31. mája 2001 som začala veľmi mierne krvácať, vlastne to nebolo ani krvácanie, ale len mierny výtok. Hoci som žiadne bolesti nepocitovala, ihneď som zatelefonovala môjmu gynekológovi s otázkou, čo mám teraz podniknúť. Lekár ma upokojil a povedal, že je to úplne normálne a možno už v priebehu niekoľkých hodín dostanem kontrakcie. No však ešte v ten deň sa všetko znormalizovalo - žiadny ďalší výtok a ani žiadne kontrakcie nenastali.

V 39. týždni tehotenstva, presne 3. júna 2001, v nedeľu som bola nejak rozrušená. Naše zlatíčko bolo celý deň v brušku akosi príliš pokojné, načo som nikdy nebola zvyknutá. Snažila som sa však upokojiť, pretože práve do nedele rána bolo naopak veľmi pohyblivé a spolu s ockom sme sa v noci čudovali a radovali nad rozličnými tvarmi nášho bruška, ako si v ňom naše zlatinko šantilo. Pomyslela som si, že naše dieťatko oddychuje a s trochou strachu som očakávala kontrakcie a pôrod. No do pondelka rána sa znovu nič neudialo.

Hneď pri spoločných raňajkách som rozpovedala manželovi, že naše maličké je už od nedele nejak podozrivo kľudné. A tak sme sa rozhodli oznámiť to lekárovi, i keď nemám žiadne kontrakcie, či bolesti. Okamžite som teda telefonovala do nemocnice a pôrodnej asistentke vyrozprávala o mojom zvláštne pokojnom bábätku. Očakávala som odpoveď: "Nerobte si starosti, vaše dieťa sa pripravuje na pôrod a pod." No v telefóne znelo: "Ihneď prídte do nemocnice." V tom okamihu som dostala obrovský strach, že asi predsa len niečo nemôže byť v poriadku.

Manžel ma celou cestou do nemocnice upokojoval a postaral sa o dobrú náladu a tak sme sa spoločne tešili na naše bábätko, že nám čoskoro príde na svet a my ho už konečne po dlhom čase čakania uvidíme.

V nemocnici na nás už čakala pôrodná asistentka a hneď chcela vypočuť srdcovú odozvu dieťatka, no žiadnu nemohla nájsť. Po ešte pár pokusoch hľadania nám povedala, že musí zavolať lekára a tak sme zostali na izbe sami a čakali a čakali. Medzičasom prišla za nami znovu a snažila sa nám vľúdne oznámiť, že sa obáva niečoho zlého. Ja som ju v tom okamihu vôbec nepochopila, a pýtala sa: "Čo sa také zlé, môže stať tri dni pred plánovaným pôrodom??". Vzápätí znovu odišla a zase sme zostali sami a čakali ďalej.

O pár minút prišiel lekár a hneď na to zapol prístroj - ultrazvuk. Spoločne sme začali sledovať obrysy na monitore, videla som hlávku nášho dieťatka, obidve nožičky a v tom prišiel obrovský šok. Lekár pokrútil hlavou a zrazu povedal: "Srdce nebije!". Nedočkavo a rázne som sa pýtala ďalej, čo sa vlastne deje? Lekár len ťažko odpovedal: "Je mi ľúto, pani Trnková, ale Vaše dieťatko už žiaľ nežije." Ach, bola to strašná správa a nemohli sme tomu ešte dlho uveriť. Môj muž a ja sme sa silno objali a celý personál nás nechal osamote, zostali sme len my dvaja a naše milované bruško. Moje celé vnútro bolelo a kričalo, to nemôže byť pravda. Moje dieťatko predsa nemôže byť mŕtve. Veď bolo vždy tak silné a plné života!!

Po určitom čase znovu prišiel lekár a oznámil mi, že je potrebné vyvolať pôrod, tiež nám odporučil ešte ďalšie vyšetrenia v inej nemocnici. A tak sme išli do druhej nemocnice, kde znovu previedli vyšetrenia ultrazvukom, no žiaľ výsledok z prvého vyšetrenia lekári len potvrdili.

Čo najskôr som sa musela rozhodnúť, akým spôsobom bude prebiehať pôrod. Bola som úplne vyčerpaná a nedokázala ani len pomyslieť na to, že mám rodiť. Celý deviaty mesiac som trpezlivo očakávala, že dostanem kontrakcie a moje dieťa príde spontánne na svet, kedykoľvek bude samé chcieť. No teraz som stále myslela len na to, že moje dieťatko viac nechce, nemá ďalej síl a ja tiež nie..... Ešte nikdy som nerodila, jednoducho som si normálny pôrod nemohla a nedokázala predstaviť, bolo to strašné.

A tak som sa rozhodla pre cisársky rez. Chcela som len jediné - nech lekári moje dieťatko vyberú a koniec. Nedokázala som sa o nič starať, mala som plné zuby života, nenachádzala síl. Jediné čo mi prechádzalo mysľou boli všetky tie ustavičné otázky: "Prečo sa to len stalo? Zanedbala som niečo? Urobila som v niečom chybu, urobila som niečo horšie ako ostatné tehotné ženy?".

Lekári stáli okolo mňa bezradne, tiež mi nevedeli dať žiadnej odpovede, zo všetkých strán som videla len smutné tváre a počula: "Je nám to ľúto". Mala som všetkého dosť a nechcela viac o svete vedieť ....., i preto som sa rozhodla pre cisársky rez. Teraz s odstupom niekoľkých mesiacov sa pýtam sama seba, bola som zbabelá moje jediné, tak milované dieťatko, porodiť? Neviem si dať odpoveď, no vtedy som inak nedokázala konať.

Potom prišiel pre nás nekonečne dlhý čas čakania. Museli sme čakať na lekára - anestéziológa. Až neskôr večer sme prišli konečne na rad a pôrod sa mohol uskutočniť. Boli to veľmi bolestivé a bezradné hodiny čakania. Raz som sa pôrodnej asistentky spýtala, ako dlho ešte budeme musieť čakať, dostala som len stručnú odpoveď: "Musíte mať strpenie, náš anestéziológ je práve pri rodiacej matke!". Bezradne som sa za odchádzajúcou asistentkou pozrela a vnútorne sa pýtala sama seba: "O môj Bože a čo som teraz ja? Nie som žiadna rodiaca matka? Čo som vlastne teraz ja....?".

Konečne o 9 hodine večer mohli začať prípravy na cisársky rez a o 21.38 sa nám naša dcérka Vivien tichúčko narodila. Vážila 3600 g a merala 50 cm. Placenta a plodová voda boli úplne v poriadku, pupočnú šnúru mala 2-krát omotanú o nožičky.

Po cisárskom reze som bola prevezená na izbu. Kde sme znovu s manželom zostali osamote. Po krátkej chvíli k nám prišla pôrodná asistentka s otázkou, či chceme naše dieťa vidieť. V tom okamihu som nevedela ako konať, cítila som sa tak stratená a bezradná. No vzápätí som sa spýtala asistentky, kde vlastne teraz moje dieťatko je. Ona sa len usmiala a pokojne odpovedala, no tu vo vašej izbe a ukázala na malý vozíček s perinkou. V tom momente boli všetky otázky zodpovedané a náhlivo sme spolu s manželom povedali, áno chceme.

Bol to ten najkrajší, žiaľ zároveň i najbolestivejší, okamih môjho života. Naša dcérka bola tak pekné dieťa a vyzerala ako keby len bezstarostne, spokojne ticho spinkala. Tak veľmi sa na nás podobala, človek v nej mohol vidieť sám seba. Boli sme skutočne pyšní ako sa nám nádherne vyvinula.

V tom sa nás pôrodná asistetka spýtala, či chceme naše dieťatko aj pokrstiť, ihneď sme prikývli áno, a po niekoľkých hodinách prišiel farár a našu malú pekne pokrstil.
Mohli sme s ňou stráviť ešte celú noc. A ráno prišla napokon tá obávaná neodvratná a prebolestná rozlúčka, akú sme kedy zažili. Nakoniec som spolu i s mojim manželom pobudla ešte týždeň v nemocnici.

Ešte v nemocnici sme sa museli rozhodnúť o súhlase na autopsiu dieťatka. I keď nás lekári informovali, že nesmieme veľa očakávať, s veľmi ťažkým srdcom sme napokon predsa len povolili. Nevedeli sme si predstaviť, v tak strašnej nevedomosti zostať naďalej a chceli pátrať po odpovedi na naše otázky ďalej.
Výsledky autopsie

Veľmi bolestivý bol aj náš návrat domov, návrat s prázdnymi rukami.......
Prišli sme do bytu, kde už bolo všetko pre naše bábätko pripravené......, kde bolo všetko pripravené na život v trojici. Tieto bezradné a bolestivé pocity sa len ťažko dajú opísať.

Potom sme museli zorganizovať našu poslednú rozlúčku s dcérkou, rodine a známym s veľkou námahou a "bolestným kŕčom v krku" oznámiť, čo sa vlastne stalo.
Touto cestou by sme chceli všetkým, ktorí nás sprevádzali a boli našou oporou, poďakovať. A tiež sa chcem predovšetkým poďakovať môjmu manželovi, ktorý po celý ten čas stál nepretržite po mojom boku a dával mi neuveriteľne veľa síl a odvahy do ďalšieho života.

Dňa 15. júna 2001 sa konal pohreb našej dcérky. A my musíme ísť našou cestou života ďalej, i keď s veľkou ranou a bolesťou v srdci.
Alebo by sme mali byť radšej štastní a radovať sa, že naša Vivuška bola vyvolená za anjela. Pán Boh predsa potrebuje i anjelov, tak prečo nie ona, veď bola taká nádherná ..........

Milá Vivien, ďakujeme Ti z celého srdca za spoločne prežité chvíle. Ďakujeme Ti, že sme Ťa práve my mohli spoznať a na Tvojej ceste do nebíčka Ťa sprevádzať. Ďakujeme Ti, že sme mohli byť práve my Tvojimi rodičmi. V našich srdciach máš to najkrajšie miestečko.

S láskou Tvoja maminka a ocko

.... Si teraz anjelom       
ty života nášho klas
sprevádzaš nás nocou i dňom
no prejde i nám určený čas
nedávno dali sme si zbohom
     my však stretneme sa zas ....



© 2015 Anjeliky